Perzekúcie, ktorým boli Rómovia počas druhej svetovej vojny vystavení, sa po oslobodení bagatelizovali. Mnohé zločiny neboli vyšetrené a vinníci zostali nepotrestaní. Aj v samotnej rómskej populácii prevládal názor, že na utrpenie a porobu treba rýchlo zabudnúť. Jediným zhmotnením zážitkov z druhej svetovej vojny sa stala divadelná hra Eleny Lackovej Horiaci cigánsky tábor. Napísala ju niekoľko rokov po skončení vojny a nacvičila ju v rómskej osade so svojimi príbuznými. Ako sama napísala:

...neustále sa mi vracali naše vojnové zážitky a akoby sa skladali do scén na javisku. Pred vojnou som chodila do ochotníckeho divadla... a tak som sa jednej noci rozhodla, že napíšem divadelnú hru. Naše rómske divadlo. A ukážeme gádžom, kto sme, čo sme prežili a čo prežívame, ako sa cítime a ako by sme chceli žiť...

Lacková, E.: Narodila som sa pod šťastnou hviezdou. Praha 1997. s.156.

Skoro dva roky chodilo rómske kočovné amatérske divadlo pod vedením Eleny Lackovej po východnom Slovensku a západných Čechách. Dovedna zahrali 106 predstavení. Neskôr sa k hre ešte niekoľkokrát vrátili amatérske súbory. V roku 2000 ju pod názvom Romano lagros (Cigánsky tábor) inscenovalo profesionálne rómske divadlo ROMATHAN. 

Elena Lacková (1921-2003), jedna z najvýraznejších rómskych osobnosti uplynulého polstoročia na Slovensku, nikdy nezabudla na hrôzy vojny. K téme sa vrátila viackrát, okrem iného v samostatných poviedkach súborne vydaných pod názvom Holocaust Romů v povídkach Eleny Lackové. Patrila k neúnavným diskutérom, absolvovala stovky stretnutí, na ktorých rozprávala autentické zážitky z vojnového obdobia. Ako jedna z mála sa snažila, aby obdobie holocaustu nikdy neupadlo do zabudnutia. 

Z pohľadu historiografie sústredenejšiu pozornosť obdobiu holocaustu Rómov venoval český historik Ctibor Nečas. V 80-tych a 90-tych rokoch publikoval viacero pramenných i syntetických prác dokladujúcich postavenie Rómov na území bývalého Československa. K základným prácam patria publikácie Nad osudem českých a slovenkých Cikánů v letech 1939-1945. (Brno 1981), Českoslovenští Romové v letech 1938-1945 (Brno 1994), Nemůžeme zapomenout – našťi bisteras (Olomouc 1994). Intenzívnejší záujem o holocaust Rómov je badať v posledných desiatich rokoch, kedy okrem archívneho výskumu boli realizované výskumy spomienkového rozprávania. Je to vzácny prameň poznania dejín, prostredníctvom osobných zážitkov ľudí preživších holocaust. Takýto charakter majú aj publikácie Žalujíci píseň (Brno 1993) autorov Dušana Holého a Ctibora Nečasa, zborník výpovedí Východoslovenskí Rómovia (Košice 1997, zostavovateľ A. Telvák), či kniha Keď bola vojna, nebol som doma (Bratislava 2004) Reného Lužicu. 

V rokoch 1999-2000 Nadácia Milana Šimečku na základe podnetu Yalskej univerzity realizovala unikátny projekt Osudy tých, ktorí prežili holocaust. Interviewovala Rómov, ktorí prežili druhú svetovú vojnu a ich výpovede boli zaznamenané na video materiál. Obrazový materiál slúži nielen ako zdroj poznania, ale aj ako študijný materiál pre osvetové a vzdelávacie programy.

Útrapy druhej svetovej vojny na našom území pripomínajú mnohé pamätné tabule, obelisky a pietne siene. V obciach Ilija, Tisovec a Dúbravy boli postavené pamätníky na počesť padlých v druhej svetovej vojne, informácia, že išlo o rómske obete, na nich nie je uvedená. V roku 1995 miestna samospráva odhalila pamätník pripomínajúci zavraždené rómske obete v Čiernom Balogu. Ostatné miesta poroby Rómov, lokality, kde boli umiestnené pracovné útvary a zaisťovací tábor v Dubnici nad Váhom, mestá odkiaľ boli vypravované transporty do koncentračných táborov, miesta, kde došlo k zavraždeniu Rómov a masové popraviská zostávali doposiaľ pre verejnosť neznáme.

Začiatkom 90-tych rokov vznikla iniciatíva pripomenúť si rómske obete holocaustu na Slovensku. Prvá spomienková slávnosť sa konala v roku 1991 v Dúbravách. Okrem rómskej reprezentácie sa jej zúčastnili aj vtedajší predstavitelia štátu. O niekoľko rokov neskôr združenie Jekhetane z Prešova v rámci programu Spoznajme sa, si opätovne v Dúbravách pripomenulo rómske obete perzekúcií.